Belgie, Dilbeek - Itterbeek, 2016


Licence Creative Commons
Licence Creative Commons
Obsah těchto webových stránek podléhá autorskému zákonu. Je možné jej dále šířit, při dodržení několika základních podmínek.

Více: Licenční ujednání >>
Stabilizovať a spájať spoločnosť? Prezident na Slovensku už nemá tú úlohu. Kiska sa od prvých momentov správal aktivisticky, hovorí bývalý tajomník Václava Klausa
Publikováno 15.05.2018 v kategorii: Jakl Senátor, Rozhovory

Nepochybne dobre vedel, kde je potenciálna podpora verejnosti a médií a okamžite sa na tú stranu pridal. Okruh kritikov vlády mu navyše konvenuje a to je nepochybné. Priamo volený prezident je tak trochu džin vypustený z fľaše. Tam, kde nemáme prezidentský alebo aspoň poloprezidentský systém, tam je priama voľba prezidenta iba destabilizujúcim prvkom. Vraví bývalý novinár a tajomník prezidenta Klausa, Ladislav Jakl v rozhovore pre PL.

Na Slovensku došlo k výmene premiéra aj ministra vnútra. Viacerí analytici to vnímajú ako výsledok nátlaku protestujúcich ľudí v uliciach. Vnímate to tak s odstupom aj vy? Je pád Roberta Fica a Roberta Kaliňáka následkom tlaku ulice? 
 
Len ťažko sa dá tvrdiť, že niečo také sa dáva do pohybu samé od seba. Vždy tu musí byť istá hybná sila. Myslím si, že existujú záujmy vymeniť Ficovi vládu za inú, ktorá by v dôležitých veciach robila iné rozhodnutia a myslím si tiež, že medzi nimi sú aj také, ktoré vedia mať významný vplyv v médiách, vplyv na verejnú mienku a môžu sa snažiť o vynútenie si takýchto zmien. Keď sa potom na to naskytne príležitosť, tak ju určite využijú. 
 
Bola tou príležitosťou vražda investigatívneho novinára a to, čo vyšlo najavo po nej? 
 
Samozrejme, že viem, že významné zmeny na slovenskej politickej scéne mali svoju konkrétnu príčinu v tej nešťastnej kauze, ale pohotovosť, organizovanosť, veľmi jednoznačná cielenosť aktivít namierených proti vláde vo mne skôr budia pochybnosti, či nešlo o už pripravené aktivity, ktoré iba hľadali vhodnú zámienku. 
 
Bola teda vražda iba zámienkou, ktorej sa chytili nespokojní ľudia alebo nejaké záujmové skupiny, aj keď sa od nich organizátori dištancujú, podobne ako aj od opozície? 
 
Podobné veci sa veľmi ťažko plánujú. Veci, ktoré sa odohrávajú na verejnosti, majú svoju vlastnú dynamiku, svoje vlastné potreby a záujmy aj ciele a celkom určite v časti slovenskej verejnosti panuje nespokojnosť s vládou ako, mimochodom, všade inde. Na druhej strane je faktom, že v mnohých demokraciách dochádza k rôznych nešťastným kauzám. Už sme zažili vraždy politikov, sudcov, prokurátorov, sudcov, ale nikdy to neviedlo k takémuto jednoznačnému, cielenému politickému tlaku. Je preto pokojne možné, že niektoré aktivity mohli byť ovplyvnené zo zahraničia. Je predsa verejným tajomstvom a každý dobre vie, že štáty Vyšehradskej štvorky sú určitým problémom pre centralizátorov z EÚ. Sú neposlušné najmä vo veciach masovej migrácie aj centralizácie EÚ a snahy nahradiť vlády týchto politikov objektívne existujú. Nemyslím si, že je to také jednoduché, že nejaké temné sily ťahajú za nitky. Také jednoduché to nie je, ale nepochybujem, že tieto záujmy existujú a sú schopné efektívne využívať rôzne príležitosti. 
 
Na čele vlády teraz stojí Peter Pellegrini (Smer-SD), ale najsilnejšej politickej strane, ktorej je členom, stále šéfuje Robert Fico, a ten chce teraz „rozhýbať“ aj poslanecký klub Smeru. Fico navyše sľubuje, že nikam neodchádza, aj keď jeho strane klesajú preferencie a pritvrdil v útokoch na svojich oponentov. Nie je to trochu zvláštne, keď už predseda strany, ktorá vyhrala voľby, nie je zároveň aj premiérom? Môže taký stav dlhodobo vydržať?
 
Je jasné, že je to operatívne riešenie konkrétnej situácie. Na druhej strane poznáme podobné situácie z Poľska, Talianska a ďalších krajín, v ktorých faktickí politickí vodcovia nie sú hlavnými predstaviteľmi v exekutíve a viac-menej riadia politiku ako šéfovia strán alebo dokonca aj mimo oficiálnych politických štruktúr. Je však dôležité, ako formou sa to stane, pretože je dôležité, či ide o  usporiadanie, z ktorého plynú isté výhody, alebo je to vnútené, a to je slovenský prípad. Toto bolo nanútené rozhodnutie a myslím si, že dlhodobo to takto ako model vydržať nemôže a ani to tak nie je myslené. Táto zmena mala vyriešiť jeden konkrétny koaličný problém, čo sa aj stalo, ale nemyslím si, že by tým vznikol nejaký ideálny model pre budúcnosť. 
 
Pellegrini od nástupu čelil obvineniam, že bude iba bábkou v rukách Fica. Dá sa takejto nálepky podľa vás zbaviť? 
 
Ak sa ma pýtate na teoretickú otázku, či je možné sa takejto nálepky zbaviť, tak, samozrejme, áno. V histórii sa to stalo mnohokrát. Často sa tieto bábky svojim „bábkovodičom“ vymknú spod kontroly a začnú sa správať veľmi samostatne. Už sa veľakrát stalo, že takýto vykonávatelia bývajú podceňovaní, keď pocítia príležitosť. Som presvedčený, že nový pán premiér má niektoré svoje vlastné názory a záujmy, ale na druhej strane si myslím, že nie je v jeho záujme byť antilojálny a pôsobiť deštrukčne. Podľa mňa bude istý čas dochádzať k istej zhode (medzi Ficom a Pellegrinim) a predseda strany a premiér si nebudú podrážať nohy, pretože by to poškodilo obom. 
 
K výmene ministra vnútra a premiéra došlo po celoslovenských protestoch, na ktorých sa spočiatku zúčastňovali desaťtisíce ľudí. Mnohí ich prirovnávali k udalostiam roku 1989, iní tvrdia, že súčasné demonštrácie majú úplne iný charakter. Čo si o tom myslíte vy? 
 
Nielenže takúto paralelu nevidím, ale myslím si, že ľudia, ktorí siahajú k takémuto vážnemu prirovnaniu, o sebe niečo prezrádzajú. Buď prezrádzajú, že veľmi nechápu ten obrovský dramatický zlom z diktatúry, v ktorej sme žili, na slobodný systém a nezdá sa im to ako významná zmena. Alebo tým prirovnaním prezrádzajú, čo si kadekto myslí o časti slovenskej verejnosti v Čechách, že na Slovensku vlastne k žiadnemu prevratu a pádu komunizmu nedošlo, že k nemu došlo len v Prahe a Slováci túto zmenu tak nejak prijali, ale v mnohých veciach zostali kontinuálni. Koniec koncov je na Slovensku bežne vidieť kontinuitu vo funkciách v mestách a obciach, kde človek pochopí a vidí rady komunistických pohlavárov na obrázkoch a na nich nadväzujúcich tých slobodných. Niekto možno cíti viac kontinuitu ako diskontinuitu a má preto snahu to prirovnávať. 
 
Ladislav Jakl, bývalý novinár a tajomník prezidenta V. Klausa (zdroj: Facebook / L. Jakl)
 
Myslím si, že to prirovnanie nie je férové, že to nie je správne, pretože nie je možné nedoceniť zásadný zlom, ku ktorému došlo v roku 1989. Nebudem menovať, o ktorých slovenských predstaviteľov šlo, ale mám osobnú skúsenosť zo zahraničných rokovaní s pánom prezidentom Klausom (pozn. red. – L. Jakl bol tajomníkom českého prezidenta V. Klausa). V jednom z prípadov sa dotyčný predstaviteľ tretej strane snažil povedať: „Pozrite, ja som predstaviteľ nového režimu.“ O inej vláde hovoril ako o inom režime a pán prezident Klaus sa ozval, a povedal: „Rozumiem, že sa snažíte dištancovať od toho, koho ste nahradili a povedať, že prichádzate s niečím novým, ale pokiaľ používate takto silný slovník, tak signalizujete navonok niečo iné. Buď to, že vaša pozícia nie je dosť silná, keď ešte predvčerom u vás vládol iný režim a mohlo by teda dôjsť k obratu, alebo stále žijete v takmer občianskej vojne a nepokojoch a ani jedno z toho nie je pravda.“ Je teda dobre oddeliť sa od predošlej vlády, ale nie je dobre nazývať to iným režimom, pretože to podkopáva serióznosť. 
 
Aktivisti z iniciatívy Za slušné Slovensko, ktorí teraz organizujú protesty proti vláde, aj po jej obmene požadovali výmenu policajného prezidenta, ku ktorej dôjde koncom mája a najnovšie kritizujú aj dianie vo verejnoprávnom médiu. Účasť opozície na organizovaní aj spoluprácu s opozičnými politikmi však odmietajú. O čom to podľa vás svedčí, že sa nechcú spájať s opozíciou? Je v tom nedôvera voči opozičným politikom? 
 
V tejto iniciatíve môžu byť ľudia s rôznou motiváciou a s rôznymi cieľmi, ale pokiaľ chce mať takáto iniciatíva významnú úlohu v spoločenskom dianí v týchto týždňoch a, povedzme, mesiacoch, tak by akékoľvek užšie spojenectvo s konkrétnymi subjektmi zmenšilo jej dôsledky a znížilo by to jej univerzalitu. Takto môžu stále hovoriť, že hovoria univerzálne za všetkých slušných ľudí, ale to, že by v tom nemala prsty opozícia, tomu veľmi neverím. Do určitej miery určite. Keď boli v Česku podobné udalosti a tlaky verejnosti, tak časť opozície to vedela veľmi šikovne a skoro využiť a hneď sa pridala na tú stranu, ktorá vyzerala, že má naklonenú verejnú mienku a médiá. Myslím si preto, že čiastočné dištancovanie sa z oboch strán je z časti taktické a faktické je len z menšej časti. 
 
Vráťme sa na začiatok k vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej, ktorá odštartovala kolotoč demonštrácií a politických rošád. Kuciak písal o údajnom napojení mafie na vládne kruhy a necelý deň po vražde prišiel samotný policajný prezident s tým, že motívom bola pravdepodobne novinárova práca. Nebolo to podľa vás predčasné? 
 
Pokiaľ je takéto vyjadrenie povedané bez nejakých závažných indícií a dôkazov, tak je prednesené zväčša z politických dôvodov, keď človek chce uvádzať niečo do pohybu alebo chce, aby boli jeho slová pochopené v istom zmysle. Pretože pokiaľ by bol skutočný záujem na serióznom vyšetrení, tak takéto veci sa zásadne nehovoria. Ja sa nechcem hrať na analytika vnútorných slovenských pomerov, situáciu sledujem zvonka a nevidím do hĺbky dosť konkrétne, ale to veľmi krátke spojenie, že kritický novinár a zločinecká činnosť vládnych predstaviteľov, to je veľmi silné spojenie a objavuje sa všade na svete. Tieto veci treba brať s veľkou rezervou, pokiaľ za tým nie je niečo závažné. 
 
Viete, investigatívny novinár v romantických filmoch býva väčšinou kladná postava a fakt je, že som tento svet spoznal z oboch strán, ako novinár aj z tej politickej strany, a myslím si, že vyšetrovací novinár z veľkej väčšiny nie je vedený tým, že by chcel odkryť nejaké nekalosti. To by spolupracoval s vyšetrujúcimi orgánmi a nesnažil sa predať svoje senzácie. Oveľa častejšie mám skúsenosť, že sa prostredníctvom nekonkrétnych obvinení, buď ľahko „odstreľujú“ nepohodlné osoby s nepohodlnými názormi, alebo dokonca niektoré médiá a novinári sú schopní aj vydierať, čo bolo už niekoľkokrát preukázané. Povedia: „Mám na teba takúto vec a ak neurobíš, čo chcem, tak sa toho obvinenia nikdy nezbavíš.“ Vyvrátiť niečo je totiž hrozne ťažké. Napísať čokoľvek je veľmi jednoduché. 
 
Vo vypätej situácii, ktorá nastala po vražde novinára a následne pri protestoch sa prezident Andrej Kiska v podstate pridal na stranu opozície a demonštrujúcich. Nemal by si však práve prezident za každých okolností zachovať neutralitu, aby spájal spoločnosť rozdelenú aktuálnymi udalosťami? 
 
Prezident Kiska sa nepochybne od prvých momentov správal aktivisticky. Náladu v spoločnosti využíval vo svoj politický prospech. Nepochybne dobre vedel, kde je potenciálna podpora verejnosti a médií, a okamžite sa na tú stranu pridal. Okruh kritikov vlády mu navyše konvenuje a to je nepochybné. Na druhej strane priamo volený prezident je tak trochu džin vypustený z fľaše. Tam, kde nemáme prezidentský alebo aspoň poloprezidentský systém, tam je priama voľba prezidenta iba destabilizujúcim prvkom. Prezident totiž potom už nemá tú úlohu, ktorú ste spomenuli vy, že by mal stabilizovať a spájať spoločnosť. To by mal robiť, keby cítil, že svoj mandát odvodzuje z politickej scény. Mal by vtedy väčšiu zodpovednosť a staral by sa o istú harmóniu a koordináciu jednotlivých ústavných inštitúcií. Priamo volený prezident však cíti, že má svoj vlastný mandát a tak má pocit, že si môže dovoliť a aj si dovolí svoju vlastnú politickú hru.
Webdesign: Kabris|NET